Ženin bača
Dva kýble emócií a fúrik vášne.
Kaskády hnevu a dvadsať deka pátosu.
Naskúšané za týždeň aj so svetelnou skúškou.
To a nič viac dostáva divák na predstavení Bačova žena v štúdiu Slovenského národného divadla.
Drámu Ivana Stodolu je možné zaradiť do tzv. slovenskej klasiky dramatickej spisby. Dramatik, ktorý len málokedy siahol po tragickom námete, zasadzuje dej Bačovej ženy do prostredia slovenskej dediny počas obdobia veľkého vysťahovalectva. Slovenský ľud, žijúci v biede, volí pred strádaním možnosť úteku do cudziny, zväčša USA, kde pracuje prevažne v baniach, na stavbách, alebo v iných nehostinných podmienkach. Niektorí sa spoza veľkej mláky vrátia, niektorí zostanú žiť na novom kontinente a niektorí, zmorení prácou, umierajú.
Dramatický konflikt sa rodí okolo postavy Evy (Diana Mórová), ktorá dostala oficiálne vyrozumenie, že jej muž, bača Ondrej (Ján Koleník), tragicky zahynul v baníckom nešťastí v USA. Vydá sa tak za baču Miša (Alexander Bárta), s ktorým sa postarajú o ďalšiu ratolesť. Ondrej sa však vráti. Je boháč a Eve sa priznáva, že počas nešťastia v bani prišiel o pamäť. Teraz chce naspäť svoju bývalú rodinu.
Výsadou inscenácie sú herecké výkony a režijná zložka. Divákovi je dopriaty náhľad do dejín divadla - inscenácia totiž demonštruje, ako sa na území SR robilo divadlo pred sto rokmi. Nechcem ale urážať našich divadelných priekopníkov.
V úvode exceluje Oldo Hlaváček (prvý výherca súťaže Hviezdoslavov Kubín, btw) v postave Správcu - pán Hlaváček vstrebal v divadelnom bufete viac koňaku, ako je v divadelnom štandarde a jeho roly sa tak vo väčšej miere zhostila pani šepkárka, ktorú bolo počuť do desiateho radu - môžem dokázať.
Konanie ostatných postáv je, kontrastne k Hlavávčkovej spontánnosti, výsostne nelogické. Režijný vklad - kresba kriedou po čiernej scéne vyjadrujúca duševné poryvy postáv - je bezvýznamný, odfláknutý a z chovania hereckých hviezd ako Dušan Jam The Rich je cítiť, že zásadne nesúhlasí s tak alternatívnym prvkom, akým je kresba kriedou, vo svojom hereckom konaní.
Medzi hercami na javisku vzniká myšlienkove prepojenie len málokedy. Nudu a prázdno, ktoré prýštia z výstupov, tak zachraňujú väčšou mierou prežívania a tlakom na intenzitu emócie (hádzanie sa o stenu, samotrýzniteľské bytie sa do hlavy, neopakovateľný monológ J. Koleníka o strate pamäte, a pod.).
Pocit trápna sa dostavuje pomerne skoro, no v plnej sile prepukne pri "práci" s televízorom umiestneným na javisku. Režisér, prof. Roman Polák, sa rozhodol, že niektoré postavy, zrejme tie, s ktorými sa mu bridilo fyzicky pracovať (deti, chudobná čeľaď) nechá komunikovať s divákmi a ostatnými postavami cez videonahrávku. Časovanie replík, ktoré prechádzajú medzi reálnym časom a audiovizuálnou nahrávkou teda vyžaduje úplnú presnosť, ktorá, prekvapivo, absentuje. Nehovoriac o tom, že televízia takmer vôbec nefunguje podľa predstáv techniky - jej display takmer stále obsahoval nápis "Nie je signál 04:58". Daný nápis bol vtipnejší a zaujímavejší ako celá inscenácia - nie však vtipnejší ako záverečný prejav Daniela Fischera (Bača Martin), ktorý taktiež hral len v nahrávke. Dramatickú situáciu, ktorú jeho "prítomnosť" na javisku vytvorila považujem za highlight divadelného umenia vôbec!
Inscenačný tím:
Réžia: Roman Polák
Dramaturgia: Darina Abrahámová
Scéna: Pavel Borák
Kostýmy: Peter Čanecký
Hudba: Lucia Chuťková
Obsadenie: Ján Koleník, Alexander Bárta, Diana Mórová, Kamila Magálová, Dušan Jam The Rich, Dušan Tarageľ, Mária Kráľovičová, Štefan Bučko, Ján Gallovič, Daniel Fischer a ďalší
Fotografie: snd.sk
Premiéra: 28. 03. 2015, Štúdio SND, Bratislava