Revízia vrátených lístkov
Predstavte si vznik ochotníckeho súboru v akejkoľvek slovenskej dedinke. Obyvatelia danej dediny cítia potrebu robiť divadlo, no nevedia, ako na to. Nemajú vedúcu osobnosť - principála, režiséra, či dramaturga. Svojim snažením a odhodlaním sú však veľmi sympatickí.
Pri hľadaní titulu na inscenovanie si niekto z nich spomenie na Revízora, slávnu to komédiu z pera N. V. Gogoľa. Prečítajú si ju. Každý dostane jednu postavu a po dvoch týždňoch skúšania, ktoré je zamerané najmä na naučenie textov spamäti, je premiéra. A takto to bolo aj v Astorke. Akurát tu sú všetci tvorcovia profesionáli.
Divadlo Astorka je už dlhšiu dobu najzatuchnutejším bratislavským divadlom (konkuruje ju mu snáď len Malá scéna STU). Smutné je, že divadlo, ktoré bolo pred dvadsiatimi rokmi oslavované ako silné, progresívne a generačné, je mŕtve.
Posledná silná generácia, ktorá do divadla nastúpila bola skupina hercov "partičkárov" - Latinák, Kemka, Jakab, atď. Odvtedy divadlo starne. Každou sezónou je neforemnejšie. Každou premiérou viac do seba uzatvorené a neschopné reagovať, či komunikovať s novými divadelnými formami a tvorcami. Z legendárnych mladíkov, ktorý v divadle robili zábavu inscenáciami ako Na koho to slovo padne a podobne, sú pohodlní a televíziou vyčerpaní štyridsiatnici.
V Astorke majú zrejme hlavné slovo ľudia, ktorým sa pozdáva, keď ostáva všetko po starom. Každý má svoje vyhriate miestečko. Len málokedy sa niekto snaží o zásadnejšiu zmenu či o zásadnejší výkon. Marián Amsler, ako posledný umelecký šéf súboru, divadlo nenakopol. Nedokážem posúdiť, nakoľko bol jeho odchod dobrovoľný. Isté však je, že svoje miesto prenechal ďalšej silnej režijnej osobnosti, Ondrejovi Spišákovi. Ten si musí riadne pomädliť ruky a pustiť sa do nekonečnej práce.
Pre prvú inscenáciu v tejto sezóne bol do Astorky oslovený poľský režisér a herec Łukasz Kos. Slovenskému divákovi je známy ako predstaviteľ televíznej postavy grófa Wisniewskeho v seriály 1890, či ako Majster v inscenácii Teatra Tatro Majster a Margaréta. V Poľsku sa však jeho meno spája najmä s profesiou režiséra.
Hlavným konfliktom drámy Revízor je príchod drobného podvodníka Chlestakovova do mestečka v n-skej gubernii. Obecní hodnostári, mešťanosta, školský inšpektor, sudca, poštmajster, pokladajú Chlestakova za revízora vyslaného z hlavného mesta, ktorý im môže zaraziť ich byrokratické spôsoby v správe mesta.
V inscenácii z Astorky sa prakticky nehrá o ničom. Herci sedia, konflikt neexistuje, energia sálajúca z javiska tomu odpovedá... Každý predstaviteľ pristúpil k svojej postave inak a každý hrá iný žáner s rozdielnou dávkou expresivity. Režisér teda nezlúčil hercov do jednoho jasného celku. Divák má možnosť vidieť vesmír čudných postavičiek z rozličných sfér.
Aktualizácia textu je prvoplánová, vratká, neopierajúca sa o text. Parafráza Brežnev - Mešťanosta je zaujímavá, no ďalej sa nerozvíja, neotvára ďalšie myšlienkové prepojenia, či prekvapivé súvislosti. Celé to teda pôsobí prilepene. Pomerne starý preklad hry prešiel minimálnou úpravou a situácie, v ktorých jazyk pôsobí archaicky sa striedajú s omnoho autentickejší prejavom. Prenesené významy ako "kord" (nie bodná zbraň, ale vyznamenie) a "brička" (nie koč, ale stará favortika) sú, akoby som to, no to slovo na päť.... Písmenko písmenko.... Trápne.
Inscenátori sa rozhodli ponechať aj prehovory postáv k divákovi. Ak niečo nesmie chýbať, je to vnútorný monológ. Často sa stáva, že tieto povedané myšlienky sú rušivé a spomaľujúce tempo situácie.
Výtvarné riešenie pôsobí zo začiatku zaujímavo, estetika ruského gopnického nevkusu je sympatickým scénografickým riešením. Práca so scénou je však v niektorých obrazoch zdĺhavá a zbytočná - príkladom môže byť scéna u Chlestakovova v hostinci. Podobne zbytočne vyznieva využitie projekcie ako elementu dotvárajúceho atmosféru (pole pri ceste), či ako ironického komentáru (brička - favortika).
A tie srandy počas prestávky. Divákom, ktorí ostali cez pauzu v sále, bol premietaný fragment z inej Gogoľovej hry. Mali sme tak možnosť vidieť hercov, vedenie divadla, či osobnosti spriaznené s divadlom ako postavy vo videu. Avšak kvôli hluku z plátna nebolo počuť diskusie v bufete.
Ak máte záujem počuť napríklad Romana Poláka filozofovať nad silou divadla (a že túto skrytú túžbu v sebe nosíme všetci), určite toto predstavenie navštívte!
Inscenačný tím:
Réžia: Łukasz Kos
Dramaturgia: Andrea Domeová
Scéna: Pawel Walicki
Kostýmy: Katarína Hollá
Hudba: Daniel Fischer a Martin Krajčír
Obsadenie: Boris Farkaš, Marta Sládečková, Zuzana Konečná, Matej Landl, Miroslav Noga, Peter Šimun a zvyšní
Fotografie: astorka.sk
Premiéra: 13. 11. 2019, Divadlo Astorka Korzo´90