Franzko Hraško
Silne emotívny príbeh, ktorý nepotrebuje veľa slov.
Hneď na úvod si dovolím tri otázky: Má toto v Rožňave diváka?
No a čo. Tak je len jedna. Hoď kameňom...
Mestské divadlo Rožňava, a.k.a. Divadlo Actores, si vo februári urobilo mini turné. Pod pojmom mini cháp dve zastávky. Pod pojmom turné cháp, že začiatkom mesiaca hrali v Bratislava a kým prišli do Prešova, mesiac už aj končil. Cesta to musela byť dlhá, vyčerpávajúca, taká - o ničom....
Podobne ako predstavenie v bratislavskom Štúdiu 12. K výtvarnej koncpecii im dozaista dopomohli dva legendárne stĺpy v tomto priestore. Ale veď, ako všetci, ktorí hosťovali v tejto magickej telocvični plnej ochotných produkčných, sa s tým vysporiadali. A kým si so stĺpmi rovnali účty, ja som si čítal bulletin. Lebo nie som nekultúrny chuj.
Takže Woyzeck... V poslednej dobe je ho nejako veľa. Podobne ako vyššie spomínaných stĺpov. Až DVAJA za posledné DVE sezóny (Ticho a spol., HaDivadlo). Musím skonštatovať, že ani jeden nebol búhvico, ale toto. Toto bol hardcore aj na mňa...
Tvorcovia pracujú s morálnou dilemou ako s ústrednou témou. Koľko chýba jednoduchému človeku k tomu, aby sa zlomil? Čo všetko je ochotný vytrpieť pre svoju ženu a dcéru? Toto apelovanie na moralitku však nachádzame iba v tlačenom letáčiku. Pretavenie na javisko nie je odohraté. Pozeráme sa na obyčajného človeka, ktorý (opäť podľa bulletinu) má vraj apokalyptické vízie a okrem toho aj zvádza vnútorný boj. Lepšie povedané, chceli by sme sa pozerať. (Aj keď ja veľmi nie). Namiesto toho vidíme hlúpeho, nadržaného Franza v ešte hlúpejšej štylizácii hlúpo pobehujúceho po javisku a nikto nevie odkiaľ kam beží. To, že je na neho vyvíjaný tlak zvonka je síce pekné, ale nestačí. Nakoniec sa zlomí. A my netušíme prečo ani čo to je vlastne za situáciu.
Máriu by som zabil aj ja a oveľa skôr. Režisérka z nej totiž spravila obyčajnú cundru. A ja sa jej nedivím, keďže o prostitúcii sa hovorí ako "najstaršom remesle. Prečo by teda nemohla aj v roku 2030 žiť ľahká deva, ktorú by som vyfľiaskal ako mater malého zasrana hádžucého kamienky do cudzieho auta, ktorá si ho pri tom natáča, lebo je to neskutočne kjút...
Nezrozumiteľnosť drvivej väčšiny nonverbálnych obrazov sa stal inscenačným kľúčom. Choreografie zo sedemdesiatych rokov, ktoré vôbec nie sú dejotvorné a nevyužíva sa ich potenciál na divadelnú skratu, sú veľmi nepríjemným intermezzom. Podobne ako klauni na úvod predstavenia. Zase sa obrátim na bulletin, pretože tvorcovia zrejme vedia o čom píšu: Klauni nám hneď v úvode hry ponúknu otázku: My ľudia sme klauni, alebo ľudia? Neviem ako iným, no mne nič okrem nevkusu neponúkli.
Osemdesiatykrát sa odvolám na bulletin: Dynamiku príbehu umocňuje pohybová zložka: tanec, spev, scénický pohyb a svetelný design (svetelný dizajn je jedna z najstarších techník javiskového pohybu, pozn. red.) Spolu so scénickou hudbou a výborným scenárom vytvárajú dokonalý celok (skromnosť je zase jedna z najmladších techník javiskového písania), ktorý si získa plnú pozornosť divákov.
Dovolil by som si znenie jemne poupraviť: Podivný pokus o postdramatický stück, ktorý sem-tam vydýchne pokus o avantgardu, ktorá sa miestami vo vzduchu obtrie o svetlá z koncertu Madonny vytvárajú dokonavý pád priamo do kýbla s hrachom, kde si získa plnú pozornosť holubov.
Každopádne, udeľujem Chrabromylu jeden bod za... za... za... aktivitu?
Inscenačný tím:
Koncept a réžia: Tatiana Masníková
Scéna: Actores
Kostýmy: Tatiana Masníkova a Zdenka Čeľovská
Choreografia: Tatiana Masníková a Daniel Straka
Obsadenie: Róbert Kobezda, Attila Bocsárzky, Anna Kvašňovská, Daniel Straka, Jana Štofaniková, Bibiána Švecová
Fotografie: actores.sk
Premiéra: neuvádzajú (možno to fakt bolo v sedemdesiatych)