Blbô
Predstavme si situáciu, že sa stratili všetci dospelí. To nie je nič ťažké, bolo o tom už toľko filmov a kníh. Ale čo keď zlyhávajú zdroje a navyše sa zdá, že prestáva fungovať aj internet? Ja sa ozaj snažím predstavovať si to všetko, ale čo s tým...
Inscenácia vznikla ako súčasť medzinárodného projektu Young Europe III pod hlavičkou dačoho, čo nikto nepozná. V tomto medzinárodnom projekte sa to dačo, čo nikto nepozná, zameriava na divadlo ako miesto sebaidentifikácie mladých ľudí. Do projektu je aktívne zapojených deväť európskych divadiel. A činohra SND spolupracovala práve s Badisches Staatstheater v Karlsruhe v Nemecku a Pesti Magyar Színház v Budapešti v Uhorsku. Spolu skúmali pohľad dnešných mladých ľudí na svoje tri krajiny, na ich identitu a víziu budúcnosti, ako by ju chceli či nechceli vidieť, nejaké tie eko témy atď, vzory atď, hypotetický svet bez dospelých atď. Vznikli tak tri hry so spoločnou témou "Kto som a aká je moja budúcnosť v tejto krajine?" Texty vznikli na základe výskumu mladých od 11 do 18 rokov. Toto som si nevymyslel. Bulletin mi nadiktoval prvý odsek.
Hneď na úvod by som sa veľmi rád venoval samotným písmenkám. Autorka hry Alexandra Salmela je podľa Googlu spisovateľka slovenského pôvodu žijúca vo Fínsku, kde aj dosiahla veľké úspechy so svojim debutom. Nie som si však istý, či by ma prečítanie jej predošlej literatúry prinútilo zamyslieť sa nad svojim názorom k tomu, čo napísala pre SND. Ide totiž o podpriemerný kus na úrovni Viliama Klimáčka. Ploché, ploché a ešte raz ploché. Plytké, plytké a ešte dvakrát plytké plytké. Povrchné, povrchné a ešte päťkrát povrchné povrchné povrchné povrchné povrchné. Od nikiaľ do nikam. Dialógy, ktoré nie sú veľmi funkčné, nie sú veľmi funkčné. Vymyslený svet, v ktorom sa dej odohráva, je na úrovni Bollywoodkseho sci-fi. Ale aby som Indom nekrivdil, tých by aspoň zachránili akčné scény s koňmi. Týmto tu nepomohla ani Britney Spears, či kerámária to tam zaznela.
Od začiatku predstavenia som bol v rozpakoch. A z toho stavu ma nedostalo už nič. Ani len nezmyselné prepojenia, síce jednej, ale pocitovo asi piatich dejových línií. To sťažuje celkovú čitateľnosť predstavenia. A to nehovorím o tom, ako sa znenazdajky do deja zapojí aj Braňo the Junák, ktorý s predlžovačkou v rukách švihá rýchlosťou žiadnou a rozpráva veci. A to je to. Celé sa to vlastne iba rozpráva.
Snaha tvorcov urobiť čo najdynamcikejšiu podívanú, samozrejme, veľkoryso oceňujem. Avšak dá sa to aj jednoduchším a účelnejším spôsobom. Napríklad radikálne upraviť pôvodný text alebo ho vôbec neinscenovať. Celé to toitž vyznelo iba tak, akože. Projekcia sa projektovala na viacerých projekčných plochách určených na projekciu, což projektuje zaujímavý prvok. Divák tým pádom nečumí na bielu plachtu v strede javiska, ale videá môže očakávať naozaj všade! Kúzelnícké číslo! Zábery z live action camera premietané na všetko možné na javisku, ktorá bola použitá, zrejme, na to, aby to nebola iba textovačka a nuda, paradoxne...
Scénografia je rajcovná. Sterilná. Čisto biela. A biela bielou ostane až do momentu, kým neprídu šmolkovia... Všetko, čo sa nachádza na scéne, je použité. A nadmerne. Chvíľami som mal pocit, že sa nachádzam na predstavení Kataríny AuliTISOvej. Veškeré využitie predmetov a rekvizít bolo vyžmýkané do poslednej možnosti. Asi aby to nebola iba textovačka a nuda. Paradoxne...
Nepomohol ani rázny záver, ktorý prišiel ako vykúpenie len tak, z ničoho nič. Spása, v podobe dosiahnutia cieľa oboch protagonistov hry, bol zároveň aj dosiahnutý cieľ diváka. Vtedy vedel, že má začať tlieskať a bezhlavo sa postaviť na standing ovation, pričom uderiť všetkých súsediacich. Postavy neprešli žiadnym prerodom, čo by bolo veľmi konvenčné. O postavách sme sa vlastne nič nedozvedeli, čo by tiež bolo veľmi konvenčné. O divných pasážiach hraných a kamerovaných s figúrkami a malými rekvizitami tiež veľa nevieme, to by tiež bolo veľmi konvenčné. A aby hudbu k predstaveniu robil niekto, kto to vie, to by bolo už maximálne konvenčné. Z tejto rovnice im vychádza, že predstavenie Cudzô v Modrom Salóne je vlastne nekonvenčné a iba tomu nerozumiem.
Darmô. Rázusová bez Zakuťanskej, to je ako Banská Bystrica bez náckov. Nie je to onô...
Inscenačný tím:
Réžia: Júlia Rázusová
Dramaturgia: Miriam Kičiňová
Scéna a kostýmy: Diana Strauszová
Hudba: Jonatan Pastirčák
Video: Viktor Petráš, Jaroslav Mackov
Obsadenie: Monika Potokárová, Braňo Mosný a.h.
Fotografie: snd.sk
Premiéra: 11. 10. 2019, Modrý Salón SND, Bratislava