Dubčisko jedno nepodarené
Keby Sašo vtedy vedel, že o ňom bude písať hru bársaký šašo, určite by ostal na jar zašermovaný doma za papučami a ja by som sa tomu vôbec nečudoval. Práve naopak. Prišiel by som k bunkru z papúč a prihodil by som svoje, čerstvo rozbalené spod vianočnej jedličky.
Inscenácia, ktorá je pokračovaním Občianskeho cyklu Divadla Aréna, prišla po hrách Dr. Gustáv Husák - väzeň prezidentov, prezident väzňov, Komunizmus, Holokaust, Tiso a Kukura. Všetky hry spája téma, ktorá vraj chce vyprovokovať historickú sebareflexiu a vyvolať spoločenskú diskusiu, ako tvrdia na internetoch. Akýmsi hlavným predstaviteľom tohto cyklu je však Viliam Klimáček a tak sa niet, čo diviť.
Už prvými slovami nám herci dajú päsťou pod oko. Prišiel som na predstavenie o Dubčekovi a oni začínajú tým, že Divadlo Aréna je najlepšie divadlo. Celkom ma to vyviedlo z miery, priznám sa. A to som v divadle zažil už všeličo.
Po prvých nejasných situáciach sa dozvedáme, že sme vlastne na skúške, či prvej čítačke, či na inscenovanom čítaní, alebo ako to nazvať pravým menom. To, čo sa z toho však odkryje, si zrazu zaslúžilo dostatok mojej pozornosti, pretože docudrama je celkom príjemná alternatíva.
Tento žáner totiž dovoľuje aj priemerným hercom vyniknúť, keďže ide viac o Brechtovský prístup - hranie s odstupom od postavy, resp. minimálne stotožnenie sa s postavou. Tým pádom nehrozí žiadne psychologické prežívanie, ktorým naozaj z duše opovrhujem. Dôraz sa teda kladie na to, aby odzneli fakty a aby mal divák pri nežnej rekonštrukcii aspoň ako-taký obraz o dianí. Postupne sa stretávame so všetkými zásadnými osobnosťami ako Dubček, Brežnev, Husák, Novotný, Biľak, Svoboda, Hashtag... Počkať, kto?
,,Hastag je pojem zo sociálnych sietí. Jedná sa o slovo či fázu, ktorá začína dvojkrížikom (#). Hashtag umožňuje dohľadávať a označiť príspevky podľa ich významu."
Aha, ok... Ale čo to má s Dubčekom?
No veď toto. V slede mužských postáv sa nám zrazu na javisku ocitla žena. Čo s ňou? Keď bude hrať nejakého komunistu, nebude to rodovo korektné. Keď jej dáme sveter, na ktorom bude hashtag, možno tomu Crème de la crème slovenského divadla nájde význam a my, tvorcovia, potom iba prikývneme, že presne toto sme mysleli. Sú to len moje plytké domnienky. A možno to tak naozaj mysleli. Ak áno, prijmite moju hlbokú poklonu, ale až potom, čo uvidím hmotné dôkazy, že to tak malo byť. Dám milión v keši tomu..., ale to je už o inom...
Azda najsugestívnejšou scénou predstavenia je rekonštrukcia augusta ´68, kedy sa konečne začína hrať divadlo, pracovať s rekvizitami, hudbou, štylizáciou a prosto všetkým, čomu sa do tohoto momentu tvorcovia vyhýbali. Aj keď sa nedá rozprávať o autorskej hudbe, a aj keď siahli po najznámejšej českej piesni venovanej ´68, tzv. cover Krylového bratríčka dopomohol k sugescii a výrazne posunul danú situáciu. Aspoň v mojich očiach. Aspoň na chvíľu. Pretože potom to šlo zase z kopca...
Predstaveniu výrazne chýba tempo, čo by pri docudrame nebol problém. Keby sa aspoň bolo na čo pozerať. Tvorcovia inscenácie #dubček totiž stavili na istotu, čo sa deju týka. Akási hodina dejepisu, na ktorej sa dnes budeme venovať iba Alexandrovi Dubčekovi, nám teda ponúkla iba lineárnu výpoveď mladej generácie. Tento faktor iba dokazuje, že sami tvorcovia nevedeli, o čom hrajú o nič viac, ako tí mladí ľudia, ktorí tvrdia, že príliš veľa spojok v jednej vete spôsobuje jej nečitateľnosť a výrazný deficit pochopiteľnosti, pretože dnešní násťročníci neprejavujú záujem o minulosť, ba ani len o svoju budúcnosť, lebo YOLO, čiže žijeme len raz, a preto neoplývajú základnými znalosťami z histórie, ako napríklad niečo obdobné i neobdobné, ako aj lokálne i nemiestne, keď venujú všetok svoj fokus na veci, ktoré slepia, no dokonca aj hlušia, aby sa nepovedalo, tak sem-tam i robia alebo nerobia...
Viliam Klimáček je, podobne ako oblúk inscenácie, nie dobre zvolený ťah. Klimáček, ktorý má vlastné divadlo, v posledných rokoch expanduje aj do iných kamenných divadiel a nie len na Slovensku. A pri tom, tak podpriemerný autor... Tento pán V. K. stavil na, ako sa v bulletine píše: ,,Mladú generáciu a jej výpoveď, ktorá prináša nedeformovaný, nezaujatý a nový pohľad na zásadnú časť našich dejín". Avšak, tu mi na jazyk prilieta jedna zásadná otázka. Na čo je to potom dobré? Jednoducho sa rozhodol nepriblížiť nám danú osobnosť ani okolnosti o nič viac ako veľmi spochybniteľný bulvár. Ešte aj osobné výpovede hercov totiž vyvracajú zámer, keď každý do jedného vyjadria svoj názor. Očividne deformovaný a zaujatý. Aj Dubčekov monológ ku koncu predstavenia pôsobí skôr vyfabulovane. A to som sa ešte nedostal k tomu, prečo je pán Dubček v predstavení na vozíku!
Záverečná projekcia, ktorá by mala vyvolať akúsi intelektuálnu katarziu však ponúka iba plno shitstormu, teda pardón, "dôveryhodného" bulváru. To už bol klinček do rakve...
Inscenácii však veľmi kvitujem minimalizmus a tento krátky dialóg:
,,Keby odstúpil, nič by sa nestalo."
,,Ale čo by ste mu potom vyčítali?"
Inscenačný tím:
Réžia: Michal Skočovský
Režijná spolupráca: Martin Kubran
Asistent réžie: Ivo Dobrovodský
Dramaturgia: Martin Kubran, Saša Sarvašová
Scéna: Dorota Volfová
Kostýmy: Martina Šifráňová
Obsadenie: Matej Marušin, Matúš Kvietik, Juraj Bača, Marián Chalány, Alexandra Palatínusová
Fotografie: divadloarena.sk
Premiéra: 18. 03. 2018, Divadlo Aréna, Bratislava