Pomarančový mechanizmus
Kultová vec, tento pomaranč. Anthony Burgess a neskôr Stanley Kubrick dokázali, že aj to najbrutálnejšie násilie sa nemusí za každú cenu zobrazovať expresívne, ale dá sa to sofistikovane, čo naisto vyvolá nepríjemný odpor, ktorý je omnoho účinnejší ako akékoľvek negustiózne obscénnosti. Lenže krv nie je voda, ako Augusín nie je Kubrick a Peták nie je Burgess.
Celý mechanizmus odštartoval kabaretný letný hit pomaranč. Chcelo to byť dekadentné. Žiaľ nevyšlo. Tak ako nevyšiel ani humor, ktorý je založený výlučne na nespisovných, hrubých výrazoch. Áno, humor bol založený, s prepáčením, na vulgarizmoch. Čo by, samozrejme, nebolo v našich končinách nič nezvyčajné. Avšak takýto typ vtipov môžeme s pokojom angličana nazvať dehonestáciou.
Princíp epického divadla, kedy nám je príbeh prerozprávaný, v inscenácii istým spôsobom funguje. Umožňuje hercom vymieňať si navzájom postavy a nepotrebujú na to žiadnu vnútornú motiváciu. Problém je však v samotnom prerozprávaní. Počas celého predstavenia sa divák chytá za uši, že čo za vetné členy a syntaxy to tí na javisku používajú. A pritom oni len rozprávajú opisy. Ale také divnô preložené opisy situácií a kde-tu aj postáv. Naskytá sa nám tak pohľad na akúsi komentovanú prehliadku. To všetko by bolo, opäť raz, úplne v poriadku, keby som na nich videl, že vedia o čom rozprávajú a v čom spočíva to prerozprávanie. Takto to totiž pôsobí ako veľmi nešťastná dramatizácia, kedy dramatik nemal dostatok fantázie alebo času povenovať sa replikám. Celé je to na prvú a očividne do toho skočili, ako sa povie, po lopate.
Takisto ako v knižnej v predlohe, aj na javisku sa tvorcovia snažili zachytiť slangové výrazy mladých ľudí. Zatiaľ čo v pôvodnom znení má slang istú úroveň a je pre neanglicky hovoriaceho človeka problém pochopiť, čo tým chcel básnik povedať, v nitrianskej interpretácii sa stretávame s úplne obyčajnými anglickými slovíčkami v rýdzo slovenských vetách. A tak počas celého predstavenia počúvame: taký je life, nočný job, potrebuje rest, všetky money, hearuje scream, aký krásny voice, Ďuriš a.k.a. artistic boss, atď atď. Pamätám si na časy, kedy na slovenskú hip-hopovú scénu prišla handlovská skupina Moja reč. Tí tiež používali nadbytok anglických výrazov a zvyšok scény im to dal aj patrične pocítiť. Tým chcem len povedať, že nemám najmenší problém s používaním cudzích výrazov, sám ich používam, ale nahrádzať nimi každé druhé slovo nepovažujem za necessary.
SPOLIER ODSEK - V scéne, kedy banda nevychovaných poľaganov, oškrdov a paskudov znásilní nevinnú ženu, je vidno potenciál. Znásilnenie je totiž stvárnené, ako to v našich kruhoch zvykneme nazývať, vrcholne poeticky. Použiť mikrofóny ako symbol mužského pohlavného orgánu považujem za nesmierne nápadité a, dovolím si tvrdiť, že je to aj výsostný dôkaz predstavivosti, ktorý je len krôčik od pomyselného neba nápadov. Tento nápad dokonca šliape na päty najväčším scénografickým avantgardám ako napríklad použiť stoličky v Ionescovej hre Stoličky, alebo pracovať s tieňom v tieňovom divadle. Úctivá poklona, páni.
Highlight, alebo teda po slovensky, predmet pozornosti prvej časti predstavenia je fackovacia scéna dvoch mužských postáv stvárnených ženami. Nemyslím si, že som jediný, kto si myslel, že to je parafráza na detinskú hádku medzi režisérom a dramaturgom ohľadom inscenačného zámeru. A presne tak, ako v predstavení, ani v reálnom živote, tie facky nič nevyriešili. Nuž...
Avšak, aj keď nechcem, musím poznamenať, že prvá časť na mňa pôsobila oveľa profesionálnejšie ako tá druhá, ktorá je v skutku amatérska a zbytočná. Slovom zbytočná chcem len poznamenať, že to, čo sa tam udialo, sa dá zhrnúť do desiatich minút. Prvá časť je, po výtvarnej stránke, v skutku zvládnutá so cťou a bola zároveň jediný dôvod na to, aby som inscenácii vôbec dal nejaké body. Aj keď musím podotknúť, že toľko holých zadkov som nevidel ani v predstavení s Braňom Mosným.
Ponurú temnú atmosféru pripomínajúcu Gotham City, v ktorom žije Batman, podporenú veľmi výstižným svetelným dizajnom, vystriedala kostýmovo farebná a scénický nevýrazná druhá časť. V tej dokonca použili projekciu, ktorá nič neprojektovala a tak sa stala magicky bezdôvodná. Taktiež celý význam druhej časti sa nenápadne približuje k opodstatneniu výberu predlohy a k samotnému divákovi. Tu však prichádza otázka, ktorá bude bez otáznika. Komu je to preboha určené!
Predstavenie je ako zimné nitrianske chodníky - málo slané a kĺžeme sa po povrchu.
Inscenačný tím:
Réžia: Juraj Augustín
Dramaturgia a dramatizácia: Šimon Peták
Scéna: Svatopluk Sládeček
Kostýmy: Markéta Sládečková
Hudba: Ivan Acher
Obsadenie: Barbora Andrešičová, Juraj Ďuriš, Román Poláčik, Jakub Rybárik, Andrea Sabová, Marián Viskup
Fotografie: dab.sk
Premiéra: 21. 09. 2018, Štúdio Divadla Andreja Bagara v Nitre