Mäso & moč
Inscenácia na motívy eseje nositeľa Nobelovej ceny Eliasa Canettiho. V nej hovorí o tom, ako jedinec v mase stráca svoje úzkosti a zábrany, ako splýva s davom. Ten, kto si prišiel vypočuť niečo nové, bol určite sklamaný. A nie len z obsahu, ale najmä z formy.
Pekne sa usadíme a na "javisko" sa z "hľadiska" začnú pomaly plížiť nádejní herci. Dotýkajú sa všetkých. Je mi to nepríjemné...
Prichádza Táňa Pauhofová. Začína nás poúčať a cituje preložené výňatky z nemeckej eseje. Prejavom a obsahom prejavu to vyzerá akoby wikipedia čítala samú seba. Je mi to nepríjemné...
Po prvom odseku to vyzerá na omylný výber večerného predstavenia. Začínam vnútorne stávkovať. Bude to banálna moralita? Nebude? Je mi to nepríjemné...
Inscenovanie literatúry faktu musí mať hlavu a pätu. Keď tieto dve základné časti tela predstavenie nemá, je to smutné a zbytočne dlhé. Ako v tomto prípade, vzniká tak trojitá doslovnosť a slepá nádej, že čochvíľa to skončí. Našťastie, ide iba o divadlo...
Najviac si to však odsrali študenti, ktorí znázorňujú masu. Bezhlavo ukazujú svoj talent a široký diapazón hereckých skills. Bol tam plač, bol tam krik, dokonca aj rátali do osem. Ja dúfam, že to aspoň majú dobre zaplatené a že neprechladli.
Po druhej svetelnej zmene prestávam počúvať poučky a sústredím sa len na vizuálne vnemy. Prečo sa to odohráva v kostole, keď jeho interiér je vlastne zakrytý maliarskym sáčkom a na ňom projektovanými obrazmi? Prečo, keď aktualizujem, nezosúčasním aj samotnú masu? Veď obleky sú klišé. Veľmi rád by som sa pozrel na štrnásť potetovaných a vytunelovaných ľudí, ktorí sa po sebe hádžu a robia zuškárske cvičenia. Má sa ma to dotknúť? Mám sa s tým stotožniť? Ak áno, tak ako? A vôbec, prečo? Z mojich myšlienkových pochodov ma vytrhol až príchod ďalšieho prvku...
Samotný Bakchus zostúpil z Olympu, aby zabránil dohraniu predstavenia. Žiaľ, tiež iba moja fantázia. Aj bez zápornej postavy, ktorá prišla ukázať tzv. vodcovský typ človeka, ktorý vie behom pár minút zmanipulovať masy, aj napriek ich doterajšiemu presvedčeniu, by sa predstavenie zaobišlo. Ale hlavne, bolo by tak o polovicu kratšie. A kde by sme to samozrejme dnes boli, ak by sa tento vodca pred nami, pred svojimi ovečkami, nevyzliekol do naha, aby ukázal svoje čestné úmysly a ako vie schovať pipiša medzi stehná.
Ku koncu prešlo Slnko cez "javisko". Áno, to Slnko, to hudobne zdatné Slnko. To Slnko, ktoré veľmi pekne na záver zahralo na organe. A ako rád by som tú hodinu pred jeho sólom strávil počúvaním jeho hry. Žiaľ, nemôže mi byť vždy vyhovené...
Inscenačný tím:
Koncept a réžia: Anton Korenči
Dramaturgická spolupráca: Miro Dacho
Architektúra: Ondrej Zachar
Kostýmy: Silvia Korenči Zubajová
Hudba: Vladislav Šarišský
Obsadenie: Tatiana Pauhofová, Daniel Fischer a študenti herectva na VŠMU v Bratislave
Fotografie: antiteatro.sk
Premiéra: 20. 05. 2019, Kostol povýšenia Svätého kríža, Klariská, Bratislava