Nič. A všetci slepí.

04.04.2018

Navštívil som študentskú pôdu, divadelnú fakultu VŠMU v Bratislave. Divadlo LAB. Prišiel som pozrieť bakalársku inscenáciu budúcich národných umelcov, budúcich hviezd televíznych obrazoviek, budúcich predajcov v zelovoci. William Wolf: Nič. A všetci svätí.

Okolo inscenácie sa zhŕkli: 1ks režisér, 1ks dramaturg, 3ks scénografky, 2ks manažérov, 4ks hercov, 5ks pedagogického vedenia a 1ks technik. Jeden celý konglomerát sa v tichosti prizeral, ako sa javisko divadelného priestoru Kaplnka mení na vlakovú stanicu a ako sa pomaly končí začiatok cesty nie jedného člena inscenačného tímu.

A to sa teraz nejdem zastávať nikoho. Len mi príde trochu neobjektívne, pustiť dielo, ako konkrétne toto, do sveta. S vedomím. A oni všetci museli vedieť. Dobre vedieť. Ale to nič nemení na tom, že to celé zlyhalo, najmä, na réžií.

Hľadisko ako nekompletná aréna, blikajúce svetlá, zvuky stanice na vyladenie (z) atmosféry, zlý výber hercov, veľmi neobratná práca s priestorom a s divákom. A s momentom. A s fázovaním. Priveľa nezmyselných akcií urobilo z priemerného predstavenia s podpriemernou predlohou, mizernú podívanú. Patetické motivácie, situácie, ovulácie a gratulácie, toto všetko je signifikantné pre túto inscenáciu.

Urobiť z banálnej zápletky nulovú, tak to chce gule. Nasledovať trendy v divadelnej obci, ale nevedieť prečo, tak to chce ďalšie gule. Mám na mysli konkrétne: malovanie kriedou a používanie masiek.

Akýsi lajtmotív hlavnej postavy je úplne nedotiahnutý. Vždy, keď je postava na javisku sama, ľahne si a začne sa kriedou obkreslovať na zem. Ku koncu, keď už má svoj obrys temer dokončený, ktovie prečo, dokreslí si rohy. A spraví zo seba čerta. Pričom zvyšné postavy s nadhľadom holuba ignorujú túto kresbu, akoby tam ani nebola. A při tom taková blbost. Hlavnú postavu stvárňuje momentálne asi najapatickejší študent herectva - Krištof Tobiáš Zachar. Hneď v úvode predstavenia sa nachádza v hľadisku. Keď predstavenie začne, postaví sa zo stoličky a pekne kľučkuje pomedzi divákov. Na čo? Na efekt asi ťažko, to by musel vedieť reagovať. Na vyplnenie času? Tá minútka nikoho nespasí. Povedal som si, snáď sa mi to neskôr objasní. Bohužiaľ, nestalo sa. A tak som ostal veľmi sklamaný a smutný, že na čo sa to vlastne pozerám.

Najväčšou záhadou však ostáva: Kto urobil z hajzlového čítania, divadelnú hru? Akýsi William Wolf. Kto je William Wolf? No, to ani internety netušia. Bulletin (bilten ti nekultúgne hovado) tiež na autora veľa neprezradil a tak mi ostáva iba šípiť. Je to samotný režisér podpísaný pseudonymom? Akoby tušil, že to nevýjde a tak sa chcel hanbiť iba za jednu zložku. Nech je to akokoľvek, výber predlohy musel už po prvej čítačke vzbudiť podozrenie.

Hra je plytká, postavy konajú bez úmyslov, bez uváženia, dialógy akoby sa odohrávali medzi žiakmi 3.A na základnej škole, hlavná postava má tajomstvo pred druhou postavou (Dominika Richterová). Snaží sa jej to naznačiť, ale ona je nechápavá a navyše v strese. Tak jej povie, aby sa pozrela na zapaľovač...

Záhada so zapaľovačom.
Funguje, horí, cigaretu pripáli. Je na ňom niečo napísané. Ale čo? Je to v inom jazyku. A ja neviem po inom jazyku. Je tam napísané, že... Tak mi to už povedz. Je tam napísané, že...

Je tam napísané niečo, čo si už nepamätám, tak primitívne to celé bolo. Hlavná postava chcela celý čas niečo dôležité povedať. Všetci sme tuhli. Nie od napätia. Tuhli sme, lebo sme umierali.

Celá hra je napísaná pre štyroch hercov, avšak pre dvoch by to stačilo. Možno by to tomu celému iba pomohlo. Druhá dejová línia, nešťastného páriku, je úplne zbytočná, nedejtvorná. Psychológia postáv je riešená cez slovnú sračku, pardón, skratku. Vlasne oboje sú pravda. Postava dopovedaním všetkého o sebe spôsobuje, že už nemá čo hrať.

Inscenačný tím:

Réžia: Ján Janča
Dramaturgia/Preklad: Mário Drgoňa
Scéna: Klára Zsigrai
Kostýmy: Terézia Kosová
Svetelný dizajn: Ema Hmeľarová
Produkcia: Frederika Krajčíková, Barbora Kapustová
Herecké obsadenie: Peter Ondrejička, Kristína Kanatová, Dominika Richterová, Krištof Tobiáš Zachar
Fotografie: facebook divadla Lab
Premiéra: 6. 12. 2017, Štúdio Kaplnka, VŠMU Bratislava.

Nič. A všetci slepí.

Hodnotenie redakcie: 0/10