Farma gýču
Zvieracia farma od Georga Orwella nespochybniteľne patrí medzi nedramatické texty, ktoré by mali navždy ostať v knižnej podobe a zhmotniť by sa mali iba v čitateľovej fantázií. Medzi také tituly patrí aj Malý princ od Antoine de Saint-Exupéryho alebo Prečo som prelomil mlčanie od Mikuláša Černáka.
Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre sa s tým však, ľudovo povedané, neserie. A tak po internom puči, ktorý vypukol na prelome rokov 2015/2016 a po odchode schopnejšej časti divadelného súboru, divadlo kráča v šľapajách trendov bábkového divadla 70. rokov. Nastoľuje tak pomerne nízku latku na prekročenie. Po inscenáciách Môj malý princ a Čarodejník z krajiny O.Z. (áno, schválne som to skomolil, aby sa to nápadne podobalo na skratku občianskeho združenia, pozn.red.) prišli divadelníci z toho Starého s Farmou zvierat a dokazujú tak národu, že sa počas školskej dochádzky obkročmo vyhli Umbertovi Ecovi a asi aj sedliackemu rozumu. Kremnické Múzeum Gýča si už určite pár rôčkov brúsi zúbky na tieto klenoty.
K vyššie spomínaným dvom predstaveniam sa apriori odmietam vyjadrovať. Niežeby si nezaslúžili recku, to určite áno, ale obávam sa, že toľko "hejtu" by nezvládli ani tie najspoľahlivejšie webhostingy a internety vo všeobecnosti. A v prvom rade, tvárim sa, že som tieto dva pokusy o divadlo, ktoré sú vyslovene pľuvancom do tváre všetkým poctivým tvorcom, nikdy nevidel. Hanbil som sa za to, že som vôbec mal tú česť predstavenia vidieť, ale táto roľa plná zvierat bola poslednou kvapkou v mojom imaginárnom mori silného citového odporu spojeného s neprajnosťou.
Farma zvierat je teda akýmsi pokračovateľom dramaturgického plánu Gýč nadovšetko. A že je teda oprávneným nasledovníkom, o tom hádam netreba žiadne dišputy. Scénografia od prvých sekúnd určuje žáner, akým sa na farme budeme pásť. Aktualizácia, možno až humanizácia predstavenia prostredníctvom youtubera Havrana je naozaj ohavný krok, ako sa priblížiť mladému publiku. V divadle mám byť predsa oslobodený od nezmyselných profesií, ktoré môže robiť naozaj každý. Divadlom proti youtubu!
Naspäť k výprave. Plošné domčeky, ploché svietenie, ploché nohy zvierat. Ešte keby moja plochá ťapka bola plná. K scéne nie je veľmi čo dodať, pretože je obyčajná. Možno trochu viac farebná, ale to už je asi vec vkusu. Avšak toto nemôžem tvrdiť o kostýmoch, ktoré by som skôr očakával v opere, aj to pred tridsiatimi rokmi. Prílišné dodržiavanie fyziognómie (voľba slova je zámerná) zvierat spôsobilo neschopnosť hercov. Nohy, ktoré museli mať navyše, pretože na farme žijú vo väčšine párnokopytníky, zbytočne retardovali hercov a tak ich výkon stál iba na slove. Znemožnená gestikulácia a motorika možno bola nevyhnutná. Akási metafora na nemohúci ľud alebo čo ja viem, čo ešte. Dnešné umenie sa nedá čítať. V tomto konkrétnom prípade o voľbe slova metafora pochybujem. V priestoroch Starého divadla sa s takýmto internacionalizmom stretli naposledy pri derniére Kalinkovej Alice.
Otázkou mi teda ostáva, prečo museli mať herci ešte aj nohy, aby čo naj-realistickejšie stvárnili postavy, resp. zvieratá, keď už mali na sebe kostým daného zvieraťa? Stojí za otázku, čo si o detskom divákovi a o divákovi vo všeobecnosti myslia tvorcovia inscenácie a vedenie divadla. Podceňovanie tohto druhu je totiž urážkou svojho chlebodarcu a môže viesť k veľmi nepeknému výsledku. Riešiť to však už nie je v mojej kompetencii a tak sa vrátim k tomuto...
Jediným vizuálnym prvkom, vďaka ktorému sa predstavenie priblížilo k tomu, aby bolo bábkové, bola tieňohra. Síce taká obyčajná, ale bola. Síce iba dva-trikrát, ale bola. Síce na minútku-dve, ale môžeme povedať, že bola. V jednej takejto tieňohre sme svedkami pohlavného styku. Vyzerá to romanticky. Predsa len, vidíme iba siluety a pohyby zvierat. A tu sa dostávam do osobnostného konfliktu. Oni možno predsa len vedia, čo je to tá metafora. Touto scénkou totiž ukázali, ako sa suverénne a bez štipky sebareflexie, znásilňuje predloha. A ja som im krivdil. Mea maxima culpa SDKS!
Zlatým klincom, alebo na farme lepšie povedané, Zlatým slávikom je hudobná zložka inscenácie. Zvieratká na statku majú výlučne ľudské vlastnosti a riešia politické témy a otázky. Preto neviem porozumieť faktu, že sem-tam zaspievajú ins(h)itné piesne. Na spievankovo totiž nemajú najmenšiu motiváciu. Alebo som ju len od smiechu zo škodoradosti prekrochtal.
Farma zvierat sa tak stala ďalším predstavením, ktoré keby nebolo vôbec, nikomu by sa nič nestalo. Je síce pravda, že o čom by som potom písal. Avšak môžete mi veriť, že radšej by som o tom nepísal a naďalej by som si v pohodlí detskej izby užíval svoje voľné chvíle bez pomyslenia na to, že existujú skvosty takéhoto typu. Mal by som pokojnejší spánok, keby som vedel, že budúce generácie nie sú kŕmené takýmto odpadom, len preto, že sú to deti. Deti nie sú papier. Deti neznesú.
Inscenačný tím:
Réžia: Peter Chmela
Dramaturgia: Petra Babulicová a kolektív tvorcov inscenácie
Výprava: Zuzu Hudek
Pohybová spolupráca (načo?): Magdaléna Čaprdová
Hudba: Zdeněk Dočekal
Obsadenie: Radovan Hudec, Michal Kalafut, Lukáš Púchovský, Oľga Schrameková/Danica Hudáková, Roman Valkovič, Miroslav Bakura, Jana Labajová, Martina Slobodová, Jozef Horvát a hostia
Fotografie: sdn.sk
Premiéra: 13. 10. 2017, Veľká sála, Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre