Pes spí, psy spia
V bratislavskom divadle Aréna sa koncom februára na javisku objavil všetkým dobre známy vojak Švejk. V réžii Jakuba Nvotu tak pôvodný román dostal nezvyčajný šat. To, že je nezvyčajný však automaticky nezaručuje kvalitu...
Hašku, Hašku, co to s tebů provedli?
To, čo v predstavení najviac nefunguje je presne pomenované v bulletine: "Na svojej ceste stretáva zástupy groteskných postavičiek, zažíva neuveriteľné príhody, prechádza celým radom viac či menej napínavých príhod a snaží sa za každú cenu prežiť."
V tejto vete je vymenované všetko, prečo je román, ale aj filmová adaptácia, taká obľúbená u ľudí, bez ohľadu na vekovú kategóriu. Vo veľmi povrchnej dramatizácii od režiséra k takýmto situáciam však nedochádza. Poďme si povedať prečo...
Neviem prečo.
Vo všeobecnosti by to nebol prvý prípad, kedy režisér pri písaní dramatizácie rozmýšľal priamo nad javiskovým prevedením a tým pádom sa z toho stala len bohapustá prehliadka nápadov. Nesprávne určenie si priorít pri príprave inscenácie tak spôsobilo, že sa z predlohy vytratilo to najviac čarovné a Haškovské. Pritom takýto typ inscenácie (zdramatizovaná "klasika") nie je pre režiséra Jakuba Nvotu ničím novým. Spomeňme napríklad inscenácie v Bábkovom divadle Žilina (Othello alebo Škrtič Benátsky, Božská komédia), v brnenskom Národním divadle (Saturnin, Rozmarné léto) alebo v Divadle Petra Bezruče (Spalovač mrtvol). Všetky spomínané zožali nemalý úspech. Napríklad taká Božská komédia sa hráva už pomaly desať rokov. Ale aby sme to nemali za zlé len jednému členovi tvorivého tímu.
Herecké obsadenie, koniec koncov ani nasadenie, tiež nepomáha k lepšiemu výsledku. Chápem, že typologicky sa Labuda ml. hodí na hlavnú postavu, ale zodpovedajú tomu aj jeho kvality? Je natoľko groteskný, aby mohol dve a pol hodiny uhrať Josefa Švejka v plnej koncentrácii? Nie som jediný, kto si myslí, že nie. Labudove stvárnenie dobrého vojaka je poňekud civilné a robí zo šťastím obklopeného ťuťka obyčajného babráka, ktorý úplnou náhodou nepyká za svoje činy.
Úvodná dynamika predstavenia sa žiaľ neudržala po celý čas a tak po prvých desiatich minútach začne divák rozmýšľať nad tým, ako je možné, že mravce nemajú pľúca. Po dvadsiatich minútach prichádza otázka, komu ako prvému napadlo podojiť kravu? Tridsať minút po začiatku už divák spokojne spí. Ohlásili prestávku a divákovi začne po rozume behať všetko, čo si mohol kúpiť za sumu lístku.
Samozrejme, že za to môže aj forma, ktorá s prehľadom prešťala obsah. Zvládnutú prácu s priestorom strieda nezvládnutá práca s mizanscénou. A hercom. A divadelným časom. A štylizáciou. A s predlohou. A len tak, prácou vo všeobecnosti. V slede efektných obrazov a zastaralých pohybových perfmoratívnych fórikov (napr. nevidiaci pán oháňajúc sa paličkou, ktorou kántri všetkých na blízku) sa posolstvo stráca. Myslel som si, že Jakub Nvota vie, čo znamená punk není mrkef. Veril som mu...
Mrzí ma, že sa budem znovu opakovať, ale ako som spomenul už pri viacerých inscenáciách, musím povedať, že aj táto sa radí do skupiny zbytočných. A svedkami mi sú aj dôchodcovia, s ktorými som bol na predstavení. Ani jeden smiech, ani jeden úškrn, ani len slabý nostalgický závan radosti. Dobrý voják Švejk je proste neohrožený vojín, čo však v prvom slovenskom uvedení nie je poznať. Je to skôr len hlupák obklopený neškodnými ľuďmi, ktorí sa hrajú, že majú právomoci, pritom sa nezmôžu ani pohnúť bez povolenia. Satira sa vytratila a spolu s ňou aj Hašek, ktorého máme tak radi.
Juraj Loj, neteš sa, že nie si spomenutý. Práve som ťa spomenul...
Inscenačný tím:
Réžia: Jakub Nvota
Dramaturgia: Saša Sarvašová
Scéna a kostýmy: Szilárd Boráros
Hudba: Kamil Mikulčík
Pohybová spolupráca: Petr Nůsek Argo
Obsadenie: Marián Labuda ml., Juraj Loj, Kamil Mikulčík, Peter Bajerčík, Juraj Hrčka, Edita Koprivčevič Borsová, Zuzana Konečná
Fotografie: divadloarena.sk
Premiéra: 23. 02. 2019, Divadlo Aréna, Bratislava