Úradný postup, ktorým sa uplatňujú právne normy
V roku 1925 sa na svete objavil fragment románu Proces od českého prozaika Franza Kafku. V roku 2019 po tomto diele siahli až dva súbory z profesionálnej scény na Slovensku - Nové divadlo v Nitre a Divadlo DPM. Práve druhému menovanému súboru to ten skúšobný proces vôbec neuľahčil a tak tu máme obyčajný formalizmus s myšlienkou. Tá však nie je zásluhou nikoho z inscenačného tímu.
Začnem z ostra. Keď už si s časopriestorom na javisku robím, čo chcem, treba, aby to bolo dotiahnuté dokonca. Nemôže to ostať len pri tom, že predstavenie pocitovo trvá 2h 45m a že sa hrá v kotolni. Ak sa už vyberú tvorcovia týmto smerom a využívajú takýto princíp, je priam nevyhnutné, aby bol dotiahnutý do poslednej bodky. Toto, vyššie spomínané narábanie s časopriestorom dobre funguje napríklad v Znovuzjednotení Kóreií v Štátnom divadle Košice alebo Cesta hrdinov z Prešovského národného divadla. Princíp veľmi to hravý a osviežujúci. V DPM však nefunkčný. Jeden z príkladov: ak podávam ruku cez záves a pozerám pri tom aj na projekciu aj za záves (viď foto), projekcia tak stráca význam a stáva sa samoúčelnou. Chudák kameraman, ktorý sa tam potí potom nadarmo. Divák stráca niť a toto stratenie sa v inscenačnom kľúči mu vôbec, ale že vôbec, nepomáha.
To, že je predstavenie monotónnejšie ako metronóm vo mne miestami vyvolávalo dojem, že režisérom inscenácie je samotný umelecký šéf Divadla DPM. Nič viac. Len toto. Prišlo mi to úsmevné.
Nezrozumiteľnosť predstavenia však netkvie iba v interpretačnom podaní hercov, kedy jednej z herečiek doslova nie je rozumieť. Spôsobuje to aj, už ohovárané, časopriestorovanie. Ako aj to, že herci majú zrazu repliky rozprávača. Že herci zrazu priznane vnímajú kameru. Že sa pohybujú všade, ale zároveň nikde. Že z ničoho nič hrajú 20 postáv, každý a naraz. Že Pán K. očividne ostal v zámku. Že je to síce veľmi estetické, ale čo z toho. Že je moja obľúbená spojka...
A na záver, ako dezert, si dáme jedno lúskajúce klišé s kuracími prsiami Romana Poláčika.
Neviem sa zbaviť dojmu, že je to v tomto prípade len na silu inscenovaný titul, kvôli svojej výpovednej hodnote. Divadlo má reflektovať spoločenskú situáciu v krajine a určite aj ďaleko za jej hranicami. S tým plne súhlasím. Avšak ako prvé si musia tvorcovia nájsť nepriestrelný argument, prečo po danej predlohe siahli. V polovici predstavenia som sa prichytil pri tom, ako sa snažím zaloviť v pamäti, o čom doteraz rozprávali. Verím, že toto nezáživné tliachanie nebol zámer. Ale skôr paródiou na našich vrcholových mentálnych atlétov kúsok od hradu. Žiaľ, iba verím.
Ja viem, ja viem. Počas skúšania mali trampoty s priestorom, ktorý si tak pekne kryštalizovali. A ja som im fandil, aby im ten ich priestor vydržal, čo najdlhšie. Aby som aj ja, náročný divák, mal kde navštevovať nezávislú kultúru. Až taký "hater" nie som. Ale povedzme si, z vlastného sa sťahovali len pár dní pred premiérou.
Ja viem, ja viem. Šimon Ferstl nie je režisér. Aj napriek jeho vydarenému režijnému debutu Bistro Afrika som trochu veril, že vie, čo stvára. No politické divadlo zjavne nie je jeho šiaľok kávy. A už vonkoncom nie dramatizovanie. Nechcem mu brať ilúzie, veď ako sa vraví "nevyskúšaš, nevieš". A on vyskúšal a už vie...
Ja viem, ja viem. Sprav lepšie ty Johannisko jeden. Nič iné nerobíš, len druhých robotu kritizuješ. Ja si toto všetko uvedomujem. Aj to, že touto cestou stratím veľa kamarátov, ktorých som nikdy nemal. Ale, čo narobím. Našiel som v tom zmysel môjho života. A tento zmysel mi nikto z vás nezoberie. NIEMAND!!!
Inscenačný tím:
Réžia a dramatizácia: Šimon Ferstl
Dramaturgia: Samuel Chovanec
Scéna a kostýmy: Laura Madijah Štorcelová
Hudba: Erik Pánči
Obsadenie: Matej Babej, Edita Koprivčevič Borsová, Lenka Libjaková, Tomáš Pokorný, Roman Poláčik
Fotografie: facebook.com/divadlodpm
Premiéra: 24. 03. 2019, Kotolňa STU, Bratislava