Zločin a trest
Nestáva sa často, že by ma predstavenie nechalo natoľko chladným, aby som nevedel ako začať recku. Ale môžete mi veriť, že pôjde mezdi cecku rýchlosťou Skrúcaného auta...
Predstavenie o vojne, ktoré trvá dlhšie ako vojna sama, je adaptáciou románu z pera L. N. Tolstoja. Lev N. T. epopeju napísal v roku 1869, čiže necelých 50 rokov po skončení starej Tolstojovej tehotenstva a temer 60 rokov po rusko-francúzskych vojnách. L. Nikolajevič T. teda nebol ani zdaľeka v pláne, keď Napoleon vyskakoval na trikrát na svojho koňa a keď ruský cár Alexander I. ešte nebol Maďar. Ale poďme pekne postupne...
Najvýraznejšou zložkou predstavenia je výprava. Majestátne kusy kulís, dobové kostýmy, Rothove tričko s Tolstojom, projekcia, galavečerné svetelné zmeny, svietiace večierkové stoly, klavír, diera, sústruh, súdruh, atď atď atď. Scénografia ako stvorená pre Broadway. Urážam Broadway, ja viem, prepáčte všetci nadšenci muzikálu. Avšak nejeden poslucháč divadelnej fakulty si povedal: ,,Veľkolepé?! Čiže, vynikajúce!"
Projekcie mali jednu jedinú úlohu - ponúknuť iný pohľad na situáciu. Ovšemže v tom doslovnom zmysle. Ako príklad uvediem scénu, kedy jedna postava vyliezla z okna. Aby ju však divák nestratil z očí, kamera ho snímala z druhej strany, čiže na projekcii sme videli postavu, ktorá vyliezla z okna. Taktiež sa na projekcii objavovali aj názvy miest, kde sa daný obraz odohráva, pretože divák je hlúpy a nespojí si...
Ďalším významom projekcie bolo aj natáčanie a zároveň skrytie bitky na vojnovom poli, ktorá na kamere nevyznela tak smiešne, akoby mohla, keby nebola zakrytá. Faktom však ostáva, že tanečné výkony v rusko-francúzskej vojne pri takejto výprave vyzerali ako paródia na inscenáciu samu o sebe.
Bolo vidieť, že na dokrútkach, točených na živo, si dal režisér záležať oveľa viac ako na vedení hercov. Spoliehať sa na nachádzanie sa v národnom, podľa môjho skromného názoru, nie je najvďačnejšie riešenie. Ansámbel to totiž živí, je to ich každodenná práca. A presne ako v akomkoľvek openoffice, nikto z pracujúcich sa neroztrhá kvôli novému klientovi. Mám už predsa svoje maniere. A meno, preboha!
Samostatný odsek teraz dostane aj tričko s portrétom autra predlohy.
K umocneniu dojmu nepomohli ani herecké výkony. Jeden už klasicky, druhý v najnevhodnejších chvíľach potreboval byť na silu a mimo scenár vtipný, pretože to už roky funguje na postaršiu klientelu SND. Tretia zase celá jalová umrela v prvej polovici, štvrtá vo svojej predstavovacej minúte zahrala pohľadom viac ako v celej kariére a v neskoršom dianí na javisku dokopy. Piaty, šiesty a siedmy tam ani nemuseli byť. Ôsmy a deviaty sa snažili hrať vládcov, čo bolo výsostne trápne. Desiaty až tristosedemnásty podľa mňa doteraz nevedia, za koho bojujú, samozrejme okrem stopädesiatehoprvého. Ten totiž musel ukázať svoje svaly a nevšedné, priam až jedinečné zverstvo už v údove, teda pardón, v úvode predstavenia a tým dokázať svojmu mužskému egu, že vie kam patrí.
Klinček do rakve bolo aj samotné t e m p o. Zdĺhavé dialógy, ktoré zväčša neponúkli nič. Monológy o včelách, ktoré už vonkoncom neponúkli ani len to nič. Keby dramatizáciu románu vykonal rokmi ostrieľaný Viliam Klimáček, všetko by mohlo byť úplne inak. Takto však dramatizácia pôsobila silene, postavy nemali dokončené svoje charaktery (niežeby to hercom vadilo), aj k paktu medzi vladármi sa dostávame len tak, z ničoho nič, bez akýchkoľvek náznakov pred, alebo aspoň po.
No najviac som bol sklamaný, keď som sa dozvedel, že hudbu k inscenácii nepripravilo známe slovenské zoskupenie Tolstoys, po vzore featuringu Antigony s Katarziou. Ich plytká basová linka by sa určite stretla s pochopením u plytkého inscenačného zámeru. Ten je totiž ako Kolumbova žena - nikto ho nikdy nevidel, ale vraj existuje. Neviem prísť na to, prečo som toto predstavenie videl, prečo by som ho mal vidieť a vôbec, prečo sa stalo...
Inscenačný tím:
Réžia: Marián Amsler
Dramaturgia: Darina Abrahámová
Scéna: Juraj Kuchárek
Kostýmy: Marija Havran
Hudba: Ivan Acher
Pohybová spolupráca: Stanislava Vlčeková
Video: Marek Moučka
Obsadenie: Ján Koleníkátor, Monika Potokárová, Robert Roth, Milan Ondrík, Richard Stanke, Ingrid Timková, Richard Autner, Ondrej Kovaľ a strášne veľa ďalších
Fotografie: snd.sk
Premiéra: 09. 06. 2018, Sála činohry, nová budova SND